New časť n_n Viem, viem, že po 100 rokoch :D ale aspoň ste sa dočkali XD

Zem mimo času
Chcel som si ujasniť pár vecí a chcel som si ich ujasniť hneď, tak som rovno spýtal: "Kto si?"
"Hmm...moje meno ťa nemusí zaujímať, ale ak chceš hovor mi čarodejnica času alebo inak ak uznáš za vhodné."
"Čarodejnica času...?" povedal som zmätene.
V tóne môjho hlasu bolo možné vyčítať otázku, ale Čarodejnica si to nevšímala. Hľadela na mňa veľavýznamne, a tak som sa začal cítiť trochu zvláštne. Uhol som pohľadom, a potom ma napadla zvláštna vec.
"Nevadí ak ta budem oslovovať anglicky?"
Spýtavo na mňa pozrela.
"Vieš, budem ťa volať Čarodejnica času, ale iným jazykom."
"Takže, a ako znie to tvoje nové pomenovanie?" opýtala sa.
"Time Wizard."
"To sa mi páči!" radostne zatlieskala Time.
Po tomto trocha zvláštnom rozhovore ostalo medzi nami ťaživé ticho. Prvý som sa ozval ja, lebo som mal na srdci otázku: "Tak, prečo si vlastne tu?"
Šibalsky sa usmiala a naznačila mi, nech idem za ňou. Bolo to presne ako včera. Vyšli sme pred dom a Time Wizard nakreslila do vzduchu dvere. Tentoraz to však neboli masívne zdobené vráta, ale len malé úzke dvierka. Otvorila ich a postrčila ma na druhú stranu.
**
Padal som obrovskou rýchlosťou k zemi. Skúšal som sa otočiť, ale nešlo to. Prúd vetra bol moc silný. Tak som to teda vzdal a predstavoval si ako sa tá bosorka na mne smeje. Bolo také jednoduché ma zhodiť. Vôbec som sa nebránil, pretože som nevedel kam ideme. Teda kam idem... Teraz som to vedel. Bolo jasné, že tam dole na mňa čaká len smrť.
Ako dlho budem padať? Budem chýbať rodičom? A všimnú si vôbec, že som zmizol? Hlavou mi vírili rôzne myšlienky, na ktoré som bohužiaľ nepoznal odpoveď.
Nejaký čas som už padal a zem nie a nie sa objaviť. Už ma to aj trochu hnevalo. Mal som pocit, že budem takto padať do konca a ani sa nedožijem zeme.
"Kedy už konečne zomriem?!" zakričal som podráždene do vetra.
"Si taký mladý a už sa chystáš umierať?" spýtal sa ma ktosi.
Na moje prekvapenie to bola Čarodejnica času. V tej chvíli som už absolútne nič nechápal.
"Kedy spadneme?" spýtal som sa.
"Nikdy," odpovedala s úsmevom.
"Čoooo?!" neveriacky som vypleštil oči.
"Počkaj ešte chvíľu, už pre nás idú."
S námahou som sa pozrel doprava a to čo som uvidel mi skoro vyrazilo dych. Rýchlejšie ako stíhačky sa k nám rútili obrovské pestrofarebné motýle.
Ani som nevedel ako a už som sedel na tom obrovi. Spočiatku som sa bál, ale to rýchlo prešlo, potom som si už len užíval let. Len škoda, že som nevidel nič len oblaky.
Už to bolo nejaký čas čo sme leteli na motýľoch a stále sme neboli v cieli. Rozmýšľal som aké je to tu asi veľké. Prinajmenšom je toto miesto trikrát väčšie ako zem.
Po týchto úvahách sa mi naskytol nezabudnuteľný pohľad. Blížili sme sa k nádhernému kryštálovému zámku. Odrážal všetky farby dúhy, ba aj také, aké som v živote nevidel.
"Och to je úžasné," vzdychol som si nahlas.
"Len nechápem načo je motýľom hrad."
"No aj my musíme niekde bývať," povedal monotónne motýľ.
Neviem čo z prekvapenia alebo šoku, ale chvíľku som sa nevedel spamätať.
"Eh, hovoriaci motýľ? No to ma podrž!"
"Rád by som, ale nemôžem ťa dočiahnuť, keď mi sedíš na chrbte," nepochopil motýľ moje slová. Pokračoval: "Volám sa Heliconius Doris, teší ma."
"Aj mňa teší pán Heliconius."
Stále som nemohol pochopiť, že sa rozprávam s motýľom.
"A ty, človek, ako sa voláš?"
"Toboe."
"Zvlášltne meno," zhodnotil Heliconius a pomaly pristál.
Na pristávacej poloche čakali dva menšie motýle, a tie nás odviedli do zámku. Zastali sme pred ťažkými sklenými dverami a jeden z motýľov sa otočil na moju spoločníčku: "Musíte počkať až vás kráľovná pozve ďalej."
Nato odišli.
"Toe, počúvaj ma. Keď prídeme do trónnej sály musíš sa ukloniť a zdvorilo pozdrviť. Povieš len, "Zdravím vás vznešená Deilephila Elpenor", rozumieš?"
Prikývol som, aj keď som nemal tušenia ako si to meno zapamätám. Ale už nebol čas spýtať sa na to Time Wizard, lebo dvere sa práve otvorili.


popravde povedane, som na tento pribhe zabudol, ale pamat sa mi hned ozivila :D je to velmi pekne napisane..taka davka fantasy a pripomina mi to xxxHolic, nwm preco...a tie motyle maju zlozite mena...