
Dneska ráno som prišla do školy, vošla do tiriedy a poslednýkrát som sa posadila na svoju stoličku za lavicu. Už žiadny návrat. Bol to posledný deň, ktorý som trávila vo svojej starej škole. Žiadne šťastné stretnutia po prázdninách, žiadny bývalí spolužiaci. Vedela som, že to bude takéto, ale aj tak som nečakala že ma to zasiahne až tak silno. Deväť rokov, ktoré sa terza vyparia - zmenia na spomienku. Všetci sa tešili, že vypadnú zo školy, ale v hĺbke duše sa všetci toho okamihu báli a nechceli aby nastal. Čas však plynie ako voda a my sme vedeli, že lúčenie so školou nebude bezbolestné a bezstarostné. Sedeli sme v škole a znudene počúvali rozhlas, rozhlas ktorý sme počúvali deväť rokov - nemenil sa. Pár slov od novej triednej, ktorá nahradila našu bývalú triednu (nechcem sa vyjadrovať, išla na väčnosť). Rozdávanie vysvedčenia, bolo také nemastné, neslané. A potom bol obed. Môj posledný obed v jedálni, tejto školy, ešte plnej žiakov. Boli špagety. Zhromaždenie v átriu a posledná rozlúčka. Všetky deviatky prišli do zborovne a začal slávnostný príhovor. Plne vystihoval podstatu veci. Potom tí čo mali kvety išli za učiteľmi a predali im ich. Pár mojich kamošiek a ja sme si pripravili pár darčekov pre našich učiteľov obľúbených. Výchádzali sme ako posledné. Bola to krátka rozlúčka. Krátka a smutná.


Hmm.. takže teraz sa už so svojimi priateľmi nebudeš stretávať??